Vedenie účastníkov spočíva v pomoci, ktorú Vedúci/a programu poskytuje účastníkovi – prostredníctvom vedenia, rád a partnerského vzťahu. Vedúci/a ako skúsenejšia osoba pomáha mladšiemu účastníkovi pri dosahovaní cieľov a vykonávaní každodenných činností. Slúži mu ako vzorový model, podľa ktorého sa môže rozvíjať. Tento vzťah je neformálneho charakteru a je založený na dôvere.
dobrý/á poslucháč/ka
kritický/á priateľ/ka
poradca/poradkyňa
role model
networker
motivátor/ka
psychoterapeut/ka
rýpač/ka
spasiteľ/ka
babysitter
Oceňujte akékoľvek signály pokroku.
Pozorne počúvajte.
Pýtajte sa dobré otázky.
Zdieľajte svoje myšlienky a pocity.
Nemyslite si, že všetko sa zmení za jednu noc.
Neskáčte rovno na riešenia.
Neposudzujte ani nesúďte.
Nezabúdajte, že komunikovanie znamená aj počúvanie.
Aktívne počúvanie
Dôležité je vedieť sa pýtať.
Ak hovoriaci rozpráva len o faktoch, opýtajte sa ho aj na pocity.
Ak hovoriaci rozpráva len o pocitoch, opýtajte sa ho aj na fakty.
Ak hovoriaci zovšeobecňuje, opýtajte sa ho na konkrétne príklady.
Kladenie otázok a podnecovanie k sebareflexii
Zručnosť v kladení otázok pomáha účastníkovi otvárať dvere, ktoré sú zavreté alebo zabudnuté. Otázka má v sebe tú moc, že nás automaticky nastaví na hľadanie odpovede. Príklady užitočných otázok:
„Čo by si sa potreboval/a naučiť a ako to využiješ?"
„Vidím, že si nahnevaný/á. Čo ťa nahnevalo? Čo by ti pomohlo?"
kouč
rodič
príjemný/á kolega/kolegyňa
Robte všetko pre to, aby ste boli dobrým príkladom.
Rešpektujte hodnoty a životný štýl účastníka.
Budujte vzájomný rešpekt.
Buďte úprimný/á.
Nesnažte sa byť rodičom.
Nerozprávajte sa o veciach, ktoré nie sú relevantné.
Nevtláčajte účastníkovi svoje presvedčenia a hodnoty.
Neodmietajte, že aj účastník môže mať pravdu.
Nebuďte opatrný/á a uzavretý/á.
Najužitočnejšia fráza: „Povedz mi o tom viac, prosím."
Spätná väzba je nevyhnutnou súčasťou práce Vedúceho/ej programu. Naučte sa ju efektívne poskytovať prostredníctvom šesťkrokovej metódy.
Vysvetlite dôsledky správania účastníka. Povedzte, čo si o tom myslíte, a ukážte príklady toho, ako ste boli vy alebo iní zasiahnutí jeho správaním.
Umožnite účastníkovi pýtať sa, odpovedať a vysvetliť svoj pohľad.
Poskytujte nápomocné návrhy a vysvetlite ich na praktických, prijateľných príkladoch.
Sformulujte diskusiu do pár ľahko zapamätateľných bodov. Rozhovor ukončite pozitívnou poznámkou, v ktorej vyslovíte dôveru v schopnosti účastníka zlepšiť situáciu.
Popísať konkrétne správanie.
Dať jasne najavo, ako vás daný spôsob ovplyvnil.
Vysloviť konštruktívny návrh, prosbu alebo požiadavku.
Myslieť na to, že spätná väzba slúži pre prospech druhého – nie pre vlastný prospech.
Sústrediť sa a načúvať.
Objasňovať situáciu pre lepšie pochopenie – pýtať sa spresňujúce otázky (nepolemizovať, nehádať sa).
Úprimne poďakovať – napríklad jednoduchým „Ďakujem."
(otvárajú priestor na premýšľanie a vlastný pohľad)
„Aký postup by si považoval/a za vhodný?"
„V čom vidíš prínos toho, čo sa chceš naučiť?"
„Ako ti to pomôže dosiahnuť cieľ?"
Silno odporúčame zorganizovať prvé stretnutie hromadne. Má to (nielen) tieto výhody:
Všetko vysvetlíte naraz - pravidlá, ORB, termíny aj spôsob komunikácie.
Nastavíte jasné očakávania - účastníci/čky vedia, čo je ich zodpovednosť a s čím im pomôžete vy.
Predídete problémom - včas zachytíte nejasné ciele, aktivity či chýbajúcich hodnotiteľov.
Ušetríte si naháňanie - dohodnete si systém pravidelných stretnutí, kontrol a komunikácie.
Akým aktivitám sa (už) venuješ? Chceš v nich pokračovať alebo skúsiť niečo nové?
Čo by ťa zaujímalo? Je nejaká aktivita, na ktorú si si doteraz netrúfol/la?
Čo by si chcel/a robiť a nikdy ti na to neostal čas alebo nebola príležitosť?
Čo by si chcel/a dokázať a za ako dlho?
Je to tvoj cieľ, alebo niekoho iného?
Je cieľ zameraný na to, čo chceš dosiahnuť, alebo na to, čomu sa chceš vyhnúť?
Zodpovedá cieľ tvojmu životnému smerovaniu? Je prepojený s nejakým väčším zámerom?
Čo ti môže zabrániť v dosiahnutí cieľa? Čo s tým môžeš urobiť?
Aké „to" pre teba bolo?
Čo si zo svojej skúsenosti odnášaš do života – v škole, v práci, v rodine, v priateľstvách?
Ako táto skúsenosť ovplyvnila tvoju životnú cestu?
Čo si sa dozvedel/a o sebe, o druhých, o svete?
Podporíte samostatnosť - Účastníci od začiatku vedia, že DofE je ich cesta a vy ich na nej sprevádzate.
Vytvoríte komunitu - účastníci sa spoznajú, môžu sa podporovať a jednoduchšie vytvárať expedičné tímy.
Predstavenie AMBASÁDOROV, ktorí vám a účastníkom, budú počas roka pomáhať. Účastníci budú vedieť, že sa na ambasádorov môžu obrátiť aj mimo vašich dohodnutých stretnutí.
V čom by si sa chcel/a zlepšiť? A prečo?
Čo už vieš a môžeš sa v tom ešte zlepšiť?
Čo očakávaš od programu a čo chceš získať? Čo by si chcel/a v sebe prekonať?
Čo ťa baví? Kam chodíš a čo robíš?
Vieš niečo o dobrovoľníctve? Kde, ako a komu by si chcel/a pomáhať?
Ako zmeriaš svoj postup?
Aké prostriedky a zdroje budeš potrebovať?
Čo všetko urobíš, aby si svoj cieľ dosiahol/a?
Čo ťa počas plnenia programu prekvapilo?
V akej aktivite si urobil/a najväčší pokrok?
Čo je pre teba výzva? Akú ďalšiu výzvu do budúcnosti máš?
Budovanie dôvery je základom každého funkčného vzťahu – platí to aj v práci s mladými ľuďmi. Pre študentov stredných odborných škôl má dôvera špeciálnu váhu, pretože veľká časť z nich zažíva nedostatok porozumenia, rešpektu alebo podpory. Pocit, že im niekto skutočne rozumie a stojí pri nich, môže byť rozhodujúci v tom, či sa zapoja, otvoria a zostanú motivovaní.
Mladí ľudia sú citliví na tón, akým s nimi dospelí komunikujú. Nehľadajú niekoho, kto im bude hovoriť, čo majú robiť – hľadajú niekoho, kto sa úprimne zaujíma o to, kto sú, čo prežívajú a čo chcú dosiahnuť. Záujem o ich svet by mal byť otvorený, zvedavý a bez hodnotenia. Pýtajme sa, počúvajme, buďme prítomní. Aj keď nerozumieme hneď, pýtajme sa „čo je za tým?" – nie „prečo takto?!"
Rešpekt je jedným z kľúčových prejavov dôvery. Aj keď sa ich cesta líši od očakávaní školy, rodiny či spoločnosti, potrebujú cítiť, že ich voľba má hodnotu. Mnohí z nich bojujú s pocitom menejcennosti – napríklad preto, že nejdú na vysokú školu alebo pochádzajú z prostredia, ktoré nie je spoločensky „viditeľné".
Tiché rešpektovanie ich tempa, emočného nastavenia a hraníc vytvára priestor, v ktorom sa môžu cítiť bezpečne. Pre niektorých mladých je ťažké hovoriť o sebe alebo svojich problémoch – a nemali by sme ich k tomu nútiť. Namiesto toho ponúknime prostredie, kde nemusia byť dokonalí, ale môžu byť sami sebou. Kde môžu zlyhať, skúšať, pýtať sa a byť vypočutí bez výsmechu alebo nepochopenia.
Dôvera sa najviac ukazuje nie vtedy, keď ide všetko hladko, ale práve vo chvíľach, keď sa niečo nedarí. Niektorí študenti možno výzvu nedokončia, na čas sa vzdajú alebo zistia, že to nie je pre nich. A to je v poriadku. Pre vás to môže byť frustrujúce – najmä ak ste do toho vložili veľa energie. No práve v týchto momentoch môžeme ukázať, že mladému človeku veríme nie pre výkon, ale pre to, kým je.
Aj my môžeme byť ten človek, ktorému študent prvýkrát povie: „Toto ma fakt baví." alebo „Chcem niečo dokázať, ale neviem, kde začať." Pre mnohých mladých ľudí zo stredných odborných škôl je podpora dospelého človeka výnimočný moment – nie preto, že by o ňu nestáli, ale preto, že ju často nezažívajú.
Dôvera nevzniká náhodou – vytvára sa prostredím, postojom a každodenným prístupom. Keď učiteľ/ka alebo majster/majsterka prejaví záujem, pýta sa bez súdenia a rešpektuje tempo mladého človeka, začína sa meniť dynamika vzťahu. Vzniká pocit: „Niekto mi verí – asi to zvládnem." A práve tento pocit je často začiatkom osobnej zmeny – odvahy skúsiť niečo nové, vytrvať a stanoviť si cieľ.
V kontexte programov ako DofE to nie je len „plus", ale nevyhnutný predpoklad: mladý človek sa nezapojí, ak sa necíti v bezpečí. Nevytrvá, ak neverí sebe. A neverí sebe, kým nezažije, že niekto verí jemu.
Mladí ľudia vnímajú, keď s nimi dospelí hovoria neprirodzene – keď používajú naučené frázy alebo predstierajú záujem. Funguje neformálna, priateľská a ľudská komunikácia bez hierarchie. Dôležité je byť sám/sama sebou, priznať chybu, nebáť sa zasmiať a vystupovať nie z pozície moci, ale ako sprievodca.
Základom je počúvať ich bez predsudkov. Mladí ľudia často používajú jazyk či výrazy, ktoré nemusia byť dospelým hneď jasné – namiesto súdenia sa snažme porozumieť tomu, čo tým chcú vyjadriť. Za slovami a možno na prvý pohľad zvláštnym správaním sa často skrýva dôležitý postoj alebo skúsenosť. Rešpekt k ich prejavu a úprimný záujem vytvárajú most k dôvere.
Funguje niečo prekvapivé, absurdné, zábavné alebo vizuálne silné. Ich pozornosť môže zaujať aj niečo, čo s témou priamo nesúvisí, no prebudí zvedavosť.
Prílišná formálnosť, direktívnosť alebo hodnotenie môže spôsobiť, že sa automaticky uzavrú. Veľmi citlivo vnímajú situácie, kde sú porovnávaní s inými alebo zahanbení. Dôležité je nevytvárať tlak a nesúdiť ich rozhodnutia.
Študenti potrebujú čas, dôveru a slobodu – bez tlaku. Najradšej hovoria o veciach, ktoré ich bavia alebo zaujímajú. Práve tieto témy sú skvelým štartom k rozhovorom, ktoré vedú k hlbšiemu porozumeniu a dôvere.
Namiesto: „Prečo nie si aktívny v škole?" Skúste: „Čo ťa teraz najviac baví mimo školy?" alebo „Aký bol tvoj víkend?"
Pomáha prelomiť bariéry a ukázať záujem o študenta ako človeka, nielen zameranie na výkon.
Nie je potrebné vyhýbať sa ťažkým témam ako budúcnosť, neistota, duševné zdravie alebo rodinné problémy. Dôležité je, ako ich otvoríme.
Namiesto: „Si v poslednom ročníku – čo ideš robiť so svojím životom?" Skúste: „Ako sa cítiš, keď sa hovorí o budúcnosti? Máš z niečoho obavy?" alebo „Niektoré dni sú fakt náročné – ak chceš, môžeme sa o tom porozprávať."
Cieľom nie je vyriešiť ich problém, ale byť bezpečným priestorom. Aj keď nevedia odpovedať hneď, zapamätajú si tento moment a vedia, že sa môžu ozvať neskôr.
Skúste: „Fungovalo to podľa teba dobre? Alebo by si to spravil/a inak?" alebo „Toto bola len moja predstava, ale zaujíma ma tvoja. Čo by si zmenil/a?"
Študenti sa tak cítia ako rovnocenní partneri, nie „hodnotený objekt".
Využívajte meme obrázky, vtipné GIFy, TikTok formáty, kartičky, vizuálne mapy, mind mapy či emoji hlasovania. Pomáha to zaujať pozornosť a robiť veci hravejšími.
Skúste: „Máš pravdu, toto som mohol/a spraviť aj inak. Máš nejaký návrh?" alebo „Niekedy ani ja neviem, ako niečo vysvetliť lepšie – poďme na to spolu."
Posilňuje to dôveru – z učiteľa/ky či Vedúceho/ej sa stáva človek, nie autorita.
Nechajte pauzu po otázke – niekedy potrebujú čas. Dajte možnosť odpovedať aj neskôr alebo iným spôsobom (napr. písomne, e-mailom). Ticho neznamená nezáujem.
Namiesto: „Toto by ťa mohlo baviť..." Skúste: „Čomu sa venuješ vo voľnom čase? Niečo, čo ťa fakt baví alebo napĺňa?" alebo „Ak by si si mohol/a vymyslieť úplne vlastný projekt, čo by to bolo?"
Keď vychádzame z ich záujmov, ukazujeme, že ich svet má hodnotu, a otvárame priestor na to, aby si sami hľadali smer, ktorý im dáva zmysel.
Namiesto: „Mal by si sa viac snažiť." Skúste: „Čo by ti pomohlo, aby si sa cítil/a lepšie pripravený/á?"
Otázky otvárajú, rady zatvárajú.
Požiadajte študentov, aby sami pripravili stretnutie skupiny DofE – vyberú tému, určia poradie a vedú časť aktivity. Nech si sami navrhnú plán stretnutia aj časový harmonogram; my im len kladieme otázky, ktoré im pomôžu premýšľať. Zverte im úlohu „spojky" – môžu zbierať spätnú väzbu od ostatných, zdieľať nápady alebo upozorniť, keď niečo nefunguje.
Po každej aktivite sa spýtajte: „Čo podľa vás fungovalo dobre? Čo by ste nabudúce zmenili?"
Niekoľko overených spôsobov, ako zbierať spätnú väzbu:
Hlasovanie s kartičkami (zelená – oranžová – červená) alebo emoji reflektovanie.
Anonymné lístky so spätnou väzbou: „Čo mi pomáha? Čo ma brzdí? Čo by som chcel/a skúsiť?"
Spoločná zdieľaná tabuľa v nástroji ako Miro, kde spolu brainstormujú nápady na aktivity, ktoré by sa dali rozvinúť do DofE výzvy.
Na tabuľu napíšu aktivity, ktoré ich zaujímajú – kreslenie, motorky, hra na gitare, starostlivosť o zvieratá... Spoločne sa potom zamýšľajú:
Čo by bol „krok navyše"?
Ako by z toho mohla vzniknúť výzva?
Kto mi v tom môže pomôcť?
Keď prídu s neistotou alebo pochybnosťou, neskočme hneď na pomoc. Namiesto toho sa najskôr spýtajme:
„Čo by si potreboval/a, aby si to zvládol/a sám/sama?" „Skús to ešte raz a ja budem pri tebe – ak bude treba, zasiahnem."
Všímajme si drobné úspechy a pomenujme ich: „Viem, že to bolo náročné – ale zvládol/a si to výborne!"
Dajme im možnosť vyskúšať niečo nové bez toho, aby sme hneď zasahovali alebo opravovali. Aj keď výsledok nebude dokonalý, oceňujme najmä ich odvahu a úsilie: „Vidím, že si sa do toho pustil/a sám/a – to je super. Ak budeš chcieť, môžeme sa spolu pozrieť, ako to vylepšiť."